Pontus bola malá oblasť v dnešnom Turecku – na pobreží Čierneho mora. Čierne more sa zdalo Grékom spočiatku nebezpečné a nezaujímavé. Mýtické počiatky prítomnosti Grékov v tejto oblasti siahajú až do doby výpravy argonautov (dnes sa predpokladá, že išlo o reálnu výpravu, uskutočnenú okolo roku 1200 pred n. l. do oblasti Kolchidy – dnešné Gruzínsko).
Je však pravdepodobné, že ak aj táto výprava v oblasti pristála, trvalejšie osídlenie sa neujalo Bola to doba, keď každý „výlet“ na more bol symbolom skôr odvahy a túžby po dobrodružstve, než úmyslu trvalo kolonizovať nejaké územie.
Avšak ako to už býva, keď boli Gréci pritlačení okolnosťami – nedostatok surovín, pôdy, preľudnenie a pod., začali sa na konci 9. Stor. pred n. l. a v priebehu nasledujúcich desaťročí vo veľkom množstve vystrojovať práve kolonizačné výpravy do rôznych oblastí na všetky svetové strany. Tento fenomén je známy ako veľká grécka kolonizácia, počas ktorej Gréci založili mestá v Itálii, na Sicílii, v Lýbii a postupne začali prenikať aj do vzdialenejších oblastí Malej Ázie a do Čierneho mora (dovtedy nazývaného More nehostinné!), ktoré, ako zistili, nie je až také nehostinné, ako sa im zdalo a nakoniec sa im zapáčilo natoľko, že ho premenovali na „More pohostinné“ (gr. Pontos Euxinos). Asi najaktívnejší kolonizátori boli iónski Gréci z mesta Miléthos (západné pobrežie Malej Ázie), ktorí medzi iným okolo roku 800 pred n. l. založili aj mesto Sinopé v oblasti, ktorá nás práve zaujíma. Následne okolo roku 783 pred n. l. položili základy ďalších významných sídlisk, budúcich metropol – Trapezus a krátko na to aj Amisos. Všetko toto už jasne dávalo najavo pevné usadenie sa Grékov hlboko v Malej Ázii. Územie, ktoré nakoniec bolo pomenované podľa archaického gréckeho slova pre more – Pontus sa zdalo byť naozaj ideálnym. Na západe ohraničené veľkými riekami Halys a Iris. Na východe zasa hory vysoké až do 5 000 m bohaté na železnú rudu – hotové železné hradby chrániace pred vpádom z východu (a veru mocných národov „neďaleko“ poškuľujúcich práve týmto smerom bolo viac ako dosť – Asýria, Babylónia, Média a neskôr Perzia).
Do oblasti prúdili ďalší kolonisti a vznikali nové mestá, ktoré sa neskôr mohli stať piliermi v ekonomike niektorého z kráľovstiev: Kotyora, Atheny, Kerasus, Komana a pod. V 6. Stor. pred n. l. po tom, čo padla Novoasýrska ríša, nastúpili na jej miesto dve nové veľmoci – Novobabylónska ríša na čele s Nabukadnesarom II. (z biblie známym ako Nabuchodonozor) a hlavne Média, ktorá sa až príliš začala zaujímať o toto územie. Na západe zase zosilnela iná ríša, Lýdia – jej najznámejší panovník bol Kroisos. V tomto čase si ešte oblasť Pontu nerobila žiadne nároky na samostatnosť a jej prírodné a nerastné bohatstvo bolo striedavo využívané oboma stranami a to až do doby, kedy sa cez túto oblasť ako víchor prehnal Kýros Veľký s perzskou armádou. Peržania postupne zjednotili celý blízky východ pod svojou vládou a oblasť Pontu (pričlenená v poradí ako ôsma satrapia) sa dostala pod priamu kontrolu Perzepolidy, ktorá sa stala hlavným mesto najmocnejšej ríše, akú kedy človek do tých čias videl. Keďže sa situácia nemenila vyše dvesto rokov, malo to za následok samozrejme výrazný vplyv perzskej kultúry, ktorý sa podpísal aj na ďalšej histórii tejto oblasti.
Avšak keď je niekto silný, vždy sa musí mať na pozore, lebo by mohol prísť niekto silnejší. Perzia, resp. jej posledný šach in šach (kráľ kráľov), Dáreios III. akosi zabudol mať sa na pozore a po obrovskom podcenení macedónskeho nebezpečenstva sa zrazu ocitol v neriešiteľnej situácii, keď dravý Alexander III. Veľký roztrieskal perzskú armádu v troch veľkých bitkách – Granikos 334 pred n. l., Issos 333 pred n. l., Gaugamely 331 pred n. l. a odrazu nestálo medzi ním a Perzepolidou absolútne nič, iba pár satrapov s obmedzenými ľudskými a ekonomickýmii zdrojmi. Vymazanie perzskej veľríše z mapy a začlenenie jej územia vrátane oblasti Pontu pod správu Macedónie tak bolo samozrejmosťou. Po Alexandrovej nečakanej smrti v roku 323 pred n. l. však nastal veľký problém. Nastupujúca generácia diadochov síce boli všetko výnimočné osobnosti, avšak žiaden z nich nevynikal nad tými ostatnými tak, ako ich prečnieval Alexander Veľký. Skrátka, takúto obrovskú ríšu mohla celú spravovať iba osobnosť formátu práve zosnulého kráľa, a tá sa rodí možno každých 300 rokov, takže tu teraz nebola.
Založenie Pontskej ríše
Okolo roku 302/301 pred n. l. bol popravený istý Mithridates z Kiu (ako jeden z mnohých v tom čase) a jeho dedičom v správe oblasti zvanej Mysia sa stal jeho syn Mithridates Ktistés (gr. Zakladateľ). Navonok vôbec nezaujímavá a nepodstatná informácia. Avšak nie tak celkom.
Keďže v tom čase bolo veľmi riskatné byť panovníkom a ešte riskantnejšie dedičom, musel sa mať Mithridates na pozore. Jeden z diadochov (správcovia po Alexandrovi Veľkom pri riadení macedónskej veľríše) Antigonos I. sa snažil rýchlo využiť situáciu a pripravoval pascu, aby následne ovládol túto oblasť. Avšak vtedajšia možno najcharizmatickejšia osobnosť Demetrios Poliorketes dala echo mladému Mithridatovi o tom, čo sa chystá. Ten utiekol do Paflagónie, kde sa opevnil v jednej z pevností. Čoskoro k nemu prichádzali vojaci, ktorí ho hodlali nasledovať.
Obrázok Demetria Poliorketa – nepriamo sa aj on pričinil o založenie Pontu:
http://www.utexas.edu/courses/gciv/images%202/demetrios_poliorketes.jpg
Ilustračná mapka oblasti Malej Ázie ( presné hranice jednotlivých oblastí nie sú zakreslené, ale mapka poslúži pre lepšiu orientáciu čitateľa):
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Anatolia_Ancient_Regions_base.svg
Mithridates (opäť je tu značný vplyv perzskej kultúry, keďže Mithridates v preklade z perzštiny znamená „dar boha Mithru“, jedného z najdôležitejších bohov perzského pantheonu) vycítil príležitosť a prijatím titulu bazileus v roku 281 pred n. l. sa definitívne zaradil medzi kráľov vtedajšieho sveta. Pontu vládol do roku 266 pred n. l. Za hlavné mesto si zvolil mesto Amasiu. Tiež veľmi rýchlo pochopil, že sám veľa vody nenamúti a že je potrebné hľadať si spojencov. Zásada „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ platila už vtedy, a tak vytvoril alianciu s mestom Heraklea Pontica (281 pred n. l.) proti Seleukovcom. Svoju šancu obsadiť si nejaké to územie cítil aj Ptolemaios II. Filadelfus (Egypt) a tak poslal do oblasti vojenskú expedíciu. Mithridates sa narýchlo skamarátil s Keltmi, ktorým bolo vcelku jedno, na koho strane bojujú, ak z toho mali mať zisk (samozrejme, najradšej bojovali na tej svojej). Bolo to hlavne preto, že Kelti v tom čase boli v dosť ničivej ofenzíve na stredomorie a rozhodne nemali chuť zasahovať do politiky helenistického sveta ináč než bojom. No a keďže sa práve v tom čase, nepochybne úplnou náhodou, nachádzali v Malej Ázii s početným a silným vojskom, boli vhodným kandidátom na spojenca pre mladé kráľovstvo (neskôr sa predsa len usídlili v Malej Ázii a založili štát v oblasti Galátia s mimoriadne svojskou kultúrou). Mithridates I. si teda právom zasluhuje svoj prídomok „ zakladateľ“, keď položil naozaj pevné základy pre ďalšiu existenciu svojej ríše.
Seleukovci prirodzene mali úplne iné starosti (ťahanice s Ptolemaivcami), než prísť Mithridatovi vysvetliť, aby si podobné kúsky nedovoľoval, keď odrazil ich útok (a dokonca aj útok Ptolemaiovcov), a tak sa mu podarilo založiť štát, ktorý spočiatku síce nemal veľmocenské ambície, ale neskôr sa jednému z jeho panovníkov podarilo zavariť aj Rímu. Bol to vskutku pozoruhodný úspech, lebo tejto pôvodom perzskej dynastii sa podario prežiť a udržať vlastné kráľovstvo v helenistickom svete, a to medzi takými kultúrnymi a politickými veľmocami helenizmu, ako boli Pergamon, Seleukovská ríša a ptolemaiovský Egypt. Mithridates I. si našiel spojencov a ekonomicky stabilizoval svoju krajinu.
Samotný názov ríše mal sprvoti podobu „Kapadókia okolo Pontu“, keďže väčšia časť územia, ktorú si Mithridates urval pre seba, sa volala Kapadókia (tá siahala od hraníc Kilíkie až k Čiernemu moru). Názov tohto štátu sa až postupne zredukoval na púhe slovo: Pontus.
V roku 266 pred n. l. Mithridates I. zomiera a na jeho miesto nastupuje jeho syn Ariobarzanes (266 - ???). Ten sa tiež pričinil o rozmach kráľovstva, keď v spolupráci s Keltmi definitívne vyhnal Egypťanov z oblasti. Územie Pontu rozšíril o mesto Amastris v oblasti Paflagónia.
Jeho nástupcom sa stal Mithridates II., panovník, ktorý už rozhodne mal na čom stavať a stabilita ekonomiky, sila armády a zabezpečenie územia mu dovoľovali v prípade potreby sa postaviť aj proti veľmociam vtedajšej doby (Ptolemaiovci, Seleukovci, Macedónia).
Keďže nie je známe, kedy presne jeho otec zomrel, nevieme ani to, kedy ho jeho neplnoletý syn Mithridates II. nahradil na tróne (najčastejšie sa uvažuje o období medzi rokmi 250 - 240 pred n. l.). Takáto neprehľadná situácia a ešte k tomu s mladučkým panovníkom na tróne však nechala tušiť blížiace sa nebezpečenstvo. Bol to totiž učebnicový príklad momentu, kedy sa dá ovládnuť kráľovstvo inou cudzou mocnosťou a keďže si môžeme byť istí, že špionáž na kráľovských dvoroch v tej dobe fungovala rovnako spoľahlivo ako vždy a všade, bolo len otázkou času, kto ako prvý skúsi šťastie. Snáď je trochu prekvapujúci fakt, že to boli práve oní Kelti, niekdajší spojenci, ktorí vtrhli do Pontu a skúsili ho ovládnuť, avšak neúspešne. Boli porazení a vyhnaní. Druhí v poradí boli Seleukovci, ktorí veľmi pozorne sledovali situáciu a keďže mali dosť rozumu, poučili sa z chyby Keltov. Seleukos II. (246 – 225 pred n. l.) „láskavo dovolil“ Mithridatovi II. zosobášiť sa s jeho sestrou Laodiké. Bol to mimoriadne šikovný ťah – zabezpečil mu totiž, že v prípade potreby Pontus môže vstúpiť do vojny ako jeho spojenec proti Ptolemaiovcom, keďže ako veno dal Mithridatovi II. spornú provinciu Frígiu a zároveň mu tento sobáš umožňoval istým spôsobom ovládať Pontus.
Seleukos II. sa však čoskoro dostal do problémov, pretože musel súperiť s Antiochom Hieraxom o svoju pozíciu v ríši. Tu sa dostáva do popredia „rodinná aliancia“ s Pontom, ktorá ho mala zachrániť, ale Mithridates II. sa zachoval ako chladnokrvný pragmatik a nakoniec vytiahol proti Seleukovi II. so zbraňou v ruke v roku 239 pred n. l. vo veľkej bitke pri Ankyre (dnešná Ankara). Tu ho doslova zmietol z bojového poľa, keď rozprášil jeho 20 000 vojsko, pričom samotný seleukovský panovník za adrenalínového sledu udalostí len tesne unikol a zachránil sa. Pontus si týmto veľkým víťazstvom vzbudil rešpekt vo východnom stredomorí.
V roku 227 pred n. l. sa na ostrove Rhodos odohrala obrovská katastrofa. Silné zemetrasenie narobilo obrovské ľudské a materiálne škody. Mithridates II. zapojil Pontus aj do mimoriadne prestížnej „súťaže“ s ostatnými významnými mocnosťami východného stredomoria. O čo išlo? Pravidlá boli jednoduché: dať čo najviac na pomoc ostrovu a to s čo najokázalejším vyjadrením: „My máme z čoho rozdávať“. My dnes vieme, že tieto preteky vyhral Ptolemaios III. (Egypt), avšak Mithridates II. sa rozhodne nenechal zahanbiť. Aj toto zaangažovanie sa do humanitárnej pomoci, dokazuje, a ja si dovolím tvrdiť, že snáď ešte viac ako víťazstvo pri Ankyre, že Pontus sa stáva jednou z mocností vo východnom stredomorí.
Mithridates II. dokázal, že nie je len výborný stratég, ale vie aj „vydať“ svoje dcéry.
Sériou dynastický svadieb si zaistil priazeň dravého Antiocha III. Veľkého (vládol Seleukovskej ríši 223 – 187 pred n. l.). S takto zabezpečeným chrbtom sa rozhodol poobzerať sa, čo by sa ešte dalo dobyť a pripojiť k Pontu. V jeho blízkosti sa nachádzalo mocné, ale stále nezávislé mesto Sinopé. Mithridates II. mu vyhlásil vojnu (220 pred n. l.), ale v tomto prípade si vylámal nielen predné zuby, ale hádam aj niekoľko stoličiek. Mesto síce nedobyl, ale do histórie sa zapísal ako mimoriadne úspešný panovník. Zomrel pravdepodobne v tom istom roku a na tróne ho nahradil jeho syn Mithridates III. Ako každá ríša, aj Pontus sa dostal po „ochutnaní slávy a moci“ do krízy. Tá však bola pomerne intenzívna a to až do takej miery, že o vláde Mithridata III. sa prakticky nič nezachovalo. Je až prekvapujúce, že v helenistickej dobe, keď lúče poznania osvetľovali všetky geografické oblasti stredomoria, sa tento kút Malej Ázie ponoril do takejto tmy. Môžeme len hádať, že táto kríza trvala zhruba do roku 184/183 pred n. l., keď sa Pontus opäť dostáva do povedomia svojich súčasníkov pod vedením Farnaka I.
Prekonanie krízy
To je aj dôvod, prečo nepoznáme presný rok, kedy sa dostal Farnakes I., syn Mithridata III. na trón. Najneskôr to však bolo v roku 183 pred n. l., pretože disponujeme informáciou, podľa ktorej sa v tomto období až príliš začal zaujímať o mesto Sinopé. Obnovil tak starú snahu pontských kráľov o ovládnutie tohto veľkého, bohatého a dôležitého centra. Dobyl ho v roku 183 pred n. l. a ustanovil ho za hlavné mesto Pontu. Rhodos bol azda prvý, kto sa začal obávať tejto náhlej expanzie a sily Pontskej ríše. Vyslal poslov do mesta na Tibere, aby všetko, čo podniká Farnakes, nabonzovali mocnejúcim Rimanom. Tí boli v tej dobe samozvaní arbitri, ktorí si robili nárok na rozhodujúce slovo. Pre úplnosť je potrebné dodať, že tento rímsky egocentrizmus podporovali samotné helenistické monarchie a mestá, keďže v situáciách, keď si nevedeli rady so svojimi susedmi, považovali ich slovo za najdôležitejšie, okamžite bežali žalovať do Ríma a udalosti vylíčili, ako sa im hodilo. Rimania si na túto poctu zvykli postupom času natoľko, že sa začali urážať, ak si niekto ich názor ani nevypočul, resp. sa naň nespýtal. Ich rozhodnutia boli prirodzene v súlade s ich politikou a preto sa mnohým mocným kráľovstvám nepáčili, čo malo často za následok vojnu.
Tento prípad však ešte zostal bez odozvy – to znamená, že Rím zatiaľ nezasiahol, ale rozhodne si hodlal na Farnaka I. posvietiť. Tomu to bolo jedno a čoskoro sa dostáva do sporu aj so svojím veľmocenským susedom – Pergamonom, konkrétne s jeho vládcom Eumenom II. To viedlo pergamského kráľa, ktorý sa nijako netajil náklonnosťou k Rímu, aby vyslal poslov do Ríma v súvislosti s problematickým monarchom z Pontu. Ten tiež vyslal diplomatov, ale rozhodne nemienil čakať, až sa vrátia. Bola to iba zásterka, ktorá mala kryť jeho skutočný záujem, a tým bolo získanie územia na úkor Pergamonu. Farnakes I. bez škrupulí vtrhol s obrovským vojskom do Galátie, ktorá bola vtedy záujmovým územím Ariaratha IV., kráľa Kapadókie. Eumenés II. ako spojenec Ariaratha IV. spolu s ním reagoval naozaj bleskovo a čoskoro sa rozbehla vojna medzi Pontom na jednej strane a Pergamonom a Kapadókiou na strane druhej. To už však rímski legáti dobehli do Malej Ázie a týchto kohútov od seba odtrhli. Pod ich dozorom sa v Pergamone začali vyjednávania o požiadavkách oboch strán. Ako sme už spomenuli vyššie, keďže Eumenés bol priateľsky naklonený Rimanom a vyjednávania sa „náhodou“ viedli v Pergamone, Farnakes I. nemusel byť génius v oblasti medzinárodných vzťahov, aby pochopil, komu budú legáti držať stranu. Predniesol svoje požiadavky, ktoré boli samozrejme zamietnuté ako neoddôvodnené. Krátko na to sa opäť začalo bojovať. Vojna trvala do roku 179 pred n. l., kedy však Farnakes prišiel na to, že nemôže bojovať s dvoma silnými kráľovstvami (Pergamon a Kapadókia) a bol nútený uzavrieť mier, ktorého podmienky obsahovali vzdanie sa nároku na všetky územné výdobytky počas tejto vojny v Galátii a Paflagónii. Výnimku tvorilo Sinopé, ktoré už bolo hlavným mestom ríše a zostalo teda v záujmovej sfére Pontu.
Obrázok – Eumenés II., interpretácia neistá:
http://www.livius.org/a/1/anatolia/hellenistic_ruler_nam1.JPG
Obrázok – Ariarathes IV.:
http://ettuantiquities.com/images/cappadocia-1d.jpg
Farnakes I. sa tiež odhodlal k územnej expanzii východným smerom do tzv. Malej Arménie. V tejto oblasti sídlilo mnoho menších etník, ktoré vždy skôr inklinovali k Arménom. Farnakes využil fakt, že sa Arméni ešte necítili dosť silní na ovládnutie tohto územia (obmedzili sa iba na vysielanie kolonistov) a ovládol ju. Avšak Ponťania sa krátko na to stiahli (najmä kvôli udalostiam vo vojne s Pergamonom a Kapadókiou) a prenechali Malú Arméniu panovníkom z Artašatu (hlavné mesto Arménie v tom čase).
V prípade Farnaka I. platí to, čo o jeho predchodcovi, že nám nie je známe, dokedy vládol.
V roku 179 pred n. l. (v súvislosti s mierovou dohodou vo vojne s Pergamonom a Kapadókiou) je už spomínaný aj jeho brat Mithridates IV. Filopator (gr. milujúci otca) a tiež je známy aj jeho druhý prídomok Filadelfus (gr. Milujúci brata), ale môžeme predpokladať, že zatiaľ len ako držiteľ malého podielu právomocí vládcu, pretože Mithridates IV. je ako kráľ spomínaný až v roku 154 pred n. l.). Snáď nebudeme ďaleko od pravdy, ak približne tento rok označíme ako rok nástupu Mithridata IV. na trón Pontu.
Mithridates IV. - možno to nebola jedna z najväčších panovníckych hviezd tej doby, ale v súvislosti s týmto novým kráľom sa do popredia dostáva mimoriadne dôležitý fakt: Pontus začal byť zadobre s Rímom a jeho spojencami (hlavne Pergamonom). V roku 154 pred n. l., keď si pergamský vládca Atallos II. vbehol do vlasov s vládcom Bithýnie Prusiom II., bol Mithridates IV. taký láskavý a poslal mu na pomoc niekoľko oddielov vojakov.
Na tróne ho okolo roku 150 pred n. l. vystriedal syn Farnaka I. – Mithridates V. Eurgétes (150 pred n. l. – 120 pred n. l.). Eurgétes bol mimoriadne populárny prídomok helenistických panovníkov. Znamená dobrodinec a k svojmu menu ho dostal napr. aj Ptolemaios III. a Ptolemaios VIII. Je ťažké posúdiť, či Mithridates V. bol ozajstným dobrodením pre Pontus, pravdou však zostáva, že žiadne náročné ani neúspešné vojenské kampane neviedol, a za jeho vlády krajina prekvitala v mieri, čo nepochybne malo za následok zdvihnutie životnej úrovne jej obyvateľov. Zapojil sa len do dvoch významnejších vojenských kampaní, aj to len ako „pomocná sila“. Keďže pokračoval v politike svojho strýka Mithridata IV. v udržiavaní priateľských vzťahov s Rimanmi, bolo viac-menej jeho povinnosťou „vypomôcť im" v tretej ťažkej vojne s Kartágom (3. Púnska vojna 149 – 146 pred n. l.). Do boja vyslal niekoľko lodí a zopár oddielov vojakov, čím splnil svoj záväzok voči mestu na Tibere.
Približne v tom čase si už Rimania začali bližšie všímať Malú Áziu a zasahovať do diania v nej nie ako na spriatelenom území, ale čoraz viac ako vo svojej budúcej provincii. Príležitosť, ako všetkým ukázať, kto je tu šéfom, sa im naskytla v čase, keď si Attalos III. (Pergamon) nebol istý, ako dlho bude vládnuť, než sa mu prihodí nejaká nehoda. Inšpiroval sa u Ptolemaia VIII. a spísal testament, v ktorom určil za dedičov trónu a celej Pergamskej ríše Senat a ľud rímsky. Ptolemaios VIII. tento prezieravý ťah použil ešte v dobe, keď vládol „len“ v Kyrené (dnešná severná Lýbia – bývalá súčasť ptolemaiovského Egypta) a jeho brat Ptolemaios VI. ho za každú cenu chcel tohto „bremena“ zbaviť. Atentát úspešný nebol a po tom, čo Ptolemaios VIII. spísal svoj závet, ďalší neprichádzal do úvahy. Presne v tomto duchu sa riadil aj Attalos III. a keďže všetci si boli vedomí faktu, že Rimania by boli až príliš neodbytní dediči, tak sa dosiahol želaný efekt. Lenže Attalos III. krátko na to zomrel a Rím si naozaj začal robiť nárok na Pergamskú ríšu. Avšak našiel sa aj niekto, kto bol proti a tak v roku 133 pred n. l. v Malej Ázii vypukla vojna.
V rokoch 133 – 129 pred n. l. tak Mithridates V. opäť musel ukázať ochotu podporiť Rím. Tentokrát vyslal o niečo väčšie vojsko a v konečnom dôsledku pomohol svojmu mocnému spojencovi o niečo viac k jeho „zaslúženému dedičstvu“ po Attalovi III (rokom 129 pred n. l. bola zriadená rímska provincia Asia Minor). Ako odmenu dostal od konzula Mania Aquillia do správy provinciu Frýgia. Senátori síce krátko na to tento veľkorysý dar odvolali, ale zdá sa, že Mithridates V. si vládu nad Frýgiou užíval až do svojej násilnej smrti niekedy v roku 120 pred n. l.
Na upevnenie moci a prestíže krajiny využil aj dynastický sobáš, keď svoju dcéru Laodiké vydal do Kapadókie (stále ostávala rímskym spojencom) za Ariaratha VI.
Úspešným ťažením Rimanov proti Pergamským odporcom, ktorých viedol Aristonikos, tak Pontus získal nepríjemného a mocného suseda, ktorý chcel stále viac, ale zatiaľ spolu boli zadobre. Rimania boli teda predo dvermi maloázijských helenistických kráľovstiev.
Za vlády Mithridata V. nastal ohromný kultúrny vzostup, ktorý do krajiny priniesli najmä helenistické prvky. Táto silná helenizácia mala za následok pridanie ďalšieho mimoriadne zaujímavého a špecifického kúsku helenistickej kultúry do mozaiky východného stredomoria v období od roku 323 pred n. l. – 30 pred n. l. Mithridates V. bol okrem toho nadšený ctiteľ Apolóna a tiež si urobil dobré meno u Grékov tým, že veľkoryso obdaroval Délos a Athény. Okolo roku 120 pred n. l. sa stal obeťou sprisahania, ktoré mohlo mať z časti pôvod aj v jeho rodine. Na trón sa tak dostáva najväčšie panovnícke eso medzi všetkými kráľmi Pontu – Mithridates VI. Eupator, známy tiež ako Mithridates Veľký.
Upútavka na 2. Časť:
V roku 134 pred n. l. sa v Ponte narodil chlapec, ktorý, ako inak, dostal meno Mithridates.
Bolo to práve v čase, keď si Rimania mädlili ruky nad úžasným kultúrnym a ekonomickým bohatstvom svojej novej provincie (Asia Minor) a pomaly si zisťovali, s kým majú najnovšie spoločné hranice.
V roku 119 pred n. l. sa vo veku 15 rokov chopil moci v bohatom a stabilizovanom kráľovstve Mithridates VI. (vládol 119 – 63 pred n. l.) – narazila kosa na kameň.
Autor: Mgr. Pavol Minarčák
Gramatická korektúra: PH2007
Pomocné zdroje:
http://www.utexas.edu/courses/gciv/images%202/demetrios_poliorketes.jpg
http://www.livius.org/a/1/anatolia/hellenistic_ruler_nam1.JPG
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Anatolia_Ancient_Regions_base.svg
http://ettuantiquities.com/images/cappadocia-1d.jpg
