reklama

Nenápadný africký lev Numídia – 3. Časť.

Jugurtha (160 - 104 pred n. l.), ktorý mal v čase zničenia Karthága 14 rokov, bol prijatý do rodiny ako syn kráľa, dostal všetok výcvik a vzdelanie. Jeho postavenie sa rovnalo ktorémukoľvek z kráľovských synov. A práve tento fakt sa ukázal ako mimoriadne dôležitý, pretože Micipsa v roku 118 pred n. l. zomrel a nastala vášnivá diskusia o tom, kto sa ujme vlády v krajine.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Do úvahy prirodzene prichádzali dvaja synovia zosnulého Micipsu - Hiempsal a Adherbal. Avšak, ako sme spomenuli, veľmi silné postavenie mal aj mladý Jugurtha, syn Micipsovho brata Mastarnableho. Situácia sa vyvinula nakoniec tak, že všetci traja kandidáti si podobne ako kedysi dávno Micipsa, Gulusa a Mastarnable, rozdelili vládu v krajine. Avšak tento až príliš idylický scenár vydržal iba do nasledujúceho roku (117 pred n. l.). Jugurthovi sa totiž zdali jeho právomoci akosi malé a preto rozpútal neľútostný boj o moc.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Zosnulý numidský kráľ Micipsa po sebe zanechal až troch kandidátov na trón.

Zdroj: http://massyles.free.fr/images/micipsamonnaie.jpg

Boj o moc v ríši

Hneď pri prvom stretnutí všetkých troch princov Hiempsal dosť neuvážene urazil Jugurthu. Ten však zatiaľ prešiel prehrešok nevlastného brata mlčaním, aj keď si určite poriadne hrýzol do jazyka, a tak nadobudlo platnosť rozdelenie ríše na tri časti vrátane pokladu zosnulého kráľa. Hiempsal odišiel do Thirmidy, kde sa usídlil a snoval svoje plány. Jugurtha bol však rýchlejší a krátko po ich stretnutí poslal Hiempsalovi nočnú návštevu. Ten bol podľa starovekých zdrojov tak prekvapený nočným útokom, že spolu so svojimi prívržencami ani nestihli klásť nejaký účinný odpor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jugurtha mal podobné prekvapenie pripravené aj pre Adherbala, s ktorým sa po zavraždení jeho brata samozrejme dostal okamžite do vojny. Stretli sa spolu na vojnovom poli, kde Jugurtha Adherbala úplne „rozbil", no ten zutekal tak rýchlo, že ho nebolo možné chytiť a zastavil sa až v Ríma. V meste na Tibere vždy zastávali zásadu Divide et impera (rozdeľuj a panuj) a tak sa v podobnom duchu rozhodli konať aj v prípade Numídie. Adherbala, ktorý sa prišiel vyplakať k senátorom, dosadili späť k vláde a Jugurthovi prikázali, aby toto status quo bez rečí akceptoval.

Obrázok blogu

Numídia sa stala po páde Kartága silnou mocnosťou, ktorá sa postavila pod vládou Jugurthu aj proti samotnému Rímu. (situácia v Afrike ešte okolo roku 220 pred n. l. pred zjednotením kráľovstva - zeleným kráľovstvo Sifaxa a žltým Galovo. Podrobnejšie sme o boch hovorili v prevej časti).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdroj:http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/36/Numidia_220_BC-es.svg/759px-Numidia_220_BC-es.svg.png

No Jugurtha bol „ukecaný" až príliš a keďže si už zvykol konať ako sa jemu páčilo, Adherbala v hlavnom meste Numídie v Cirte, hneď po jeho návrate, obkľúčil - 113 pred n. l.. Ten sa urýchlene vyhlásil za rímskeho chránenca, naivne sa domnievajúc, že si tak nasadil nepriestrelnú vestu. Opieral sa hlavne o italských prisťahovalcov v meste. Rím vyslal vojsko na jeho podporu a tak sa v tomto momente zdalo, že Adherbal má vcelku dobrú pozíciu. Avšak ako to už býva, do diania veľmi nečakane zasiahli nepredvídateľné okolnosti. Rím dostal v tomto období nevítanú návštevu. Zo severu sa do Itálie prihnali germánske kmene a dosť vážnym spôsobom si vynútili pozornosť Rimanov. Priamo ohrozovali nielen spojencov republiky, ale neskôr aj samotné hlavné mesto. Senát tak ihneď zastavil vyslanie pomoci Adherbalovi do Afriky a svojim vojakom trochu pozmenil itinerár. Miesto na juh smerovali na sever a museli bojovať v tzv. Cimbríjskej vojne (113 - 101 pred n. l.). Tento nečakaný test Rimania zvládli, no ako sa ukázalo, tým, že neposlali vojakov do Numídie, stratili mocenské postavenie v afrike. Unúvali sa totiž len na vyslanie dvoch vyslancov, ktorí mali „vzniesť" protest proti postupu Jugurthu. Ten sa však na vypočutie reptania Rimanov nedostavil včas, ale s väčším meškaním, keďže sa najvprv rozhodol dobyť Cirtu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po dobytí mesta, samozrejme, Adherbala čakala poprava. Nasledovali rázne represálie namierené medzi iným aj proti italickým usadlíkom. Toto sa nakoniec stalo hlavným dôvodom, prečo mesto na Tibere prikročilo k vyslaniu naozajstnej armády proti Jugurthovi v roku 112 pred n. l.

Nový Numidský vládca Jugurtha veľmi dobre pozna povahu vtedajšej Rímskej Republiky. Sám sa nechal počuť, Rím by zanikol, keby sa našiel niekto, kto by ho kúpil.

Zdroj: http://miltiade.pagesperso-orange.fr/jugurtha2.jpg

Začína vojna medzi Rímom a Numídiou

Za veliteľa bol ustanovený Lucius Calpernius Bestia (lat. zviera). Rimania prišli vo veľkom štýle, ako sa na stredomorskú veľmoc patrí.

Bestia krátko nato poslal do Ríma správu nie o veľkom víťazstve, ale o tom, že Jugurtha sa na rokovaniach rozhodol podrobiť moci Ríma. Za to dostal numídsky vládca naozaj výborné podmienky mierovej zmluvy. V podstate mu bola ponechaná úplna vláda a územie Numídie, pričom Rimania vyzneli ako tí slabší. Musíme totiž pripomenúť fakt, že ak sa už legionári niekam niekedy unúvali, tak priestor na rokovania bol až po väčšej či menšej bitke. Azda preto jeden z vplyvných Rimanov, ktorí mal v afrike „svoje záujmy", Caius Memmius, inicioval predvolanie rímskeho generála, pretože o jeho podplatení si už šepkali aj púštne hady. Na celej tejto veci bolo zaujímavé najmä to, že Rimania povolali samotného Jugurthu do Ríma, aby usvedčil Bestiu z prijímania úplatku. Tým ho nevedomky postavili do zaujímavej pozície, keď prišiel do mesta na Tibere v podstate ako mimoriadne dôležitý článok reťazca, ktorý už dávno hrozil zrútením sa priamo na hlavné mesto republiky. Už vtedajšia doba jasne dokazovala to, čo platí aj dnes: nie je dôležité čo vieš, ale koho poznáš a koľko peňazí máš vo vrecku. Jugurtha hneď po príchode do Ríma nestrácal čas a urýchlene si dohodol stretnutie s dvoma „spoľahlivými" tribúnmi (politická funkcia v starovekom Ríme), ktorých podplatil, aby brzdili proces s Bestiom, ktorý práve prebiehal. Mali sa v podstate postarať o to, aby Jugurtha nebol predvolaný ako svedok.

Tí použili svoje veto na to, aby dôkaz o korupcii nebol predložený zhromaždeniu - inak povedané Jugurtha dosiahol čo chcel - nemusel svedčiť proti Bestiovi, ktorý mu pomohol k upevneniu moci. Numídsky vládca tak absolvoval výlet do Ríma, ktorý ho utvrdil v jeho názore na hlavné mesto republiky. Nanešťastie pre neho počas tejto krátkej anabázy v meste na Tibere si pošramotil svojú prestíž. Svoj drahocenný čas v Ríme totiž využíval hlavne na to, aby založil gangy pozostávajúce z dobrovoľníkov „z mokrej štvrte", ktorí mali vyriešiť nový Jugurthov problém. Objavil sa totiž istý Massiva - v tom čase v meste na Tibere - bratanec Jugurthu a z toho titulu si robil nárok na trón. Tieto „záujmové krúžky" splnilli svoj účel a Massivu eliminovali z boja o numídsky trón. Jugurtha však musel urýchlene opustiť Rím, nakoľko mnoho obyvateľov až príliš jasne dalo najavo svoj nesúhlas s praktikami, ktoré používal.

Rimania ako reakciu na udalosti v Ríme vyslali do afriky armádu, už zase. Rozbehla sa ďalšia fáza vojny s Numídiou. Jugurtha po návrate do Afriky „vycvičil" rímske vojsko, ktoré viedol praetor Aulus Postumus Albinus, keď ho porazil, a to hneď dvakrát v rokoch 110 a 109 pred n. l. Následne požiadal senát v meste na Tibere o to, aby ho uznal ako právoplatného vládcu Numídie, čo Rimania odmietli - zrejme preto, ako by sme povedali v dnešnom žargóne - že „Jugurtha na svoju žiadosť nenalepil dosť kolkov".

Krátko na to znovu vypukli boje medzi Rímom a Numídiou, pričom Rimania opäť išli do tejto zrážky ako nespochybniteľný favorit. Jugurtha však dokonale poznal terén, mal vojsko, s ktorým sa dalo rýchlo pohybovať a taktiež podporu v Mauretánii, ktorá bola kľúčová. Hlavným veliteľom légii bol konzul Quintus Caecilius Metellus. Jeho stratégiou bolo zničiť zásobovanie numídskeho vojska a ako inak, čo najrýchlejšie zatiahnuť Numídiu do jednej veľkej bitky a tam víťazne a rázne skončiť celé ťaženie. Metellus bol ale aj pragmatik, ktorý sa snažil o to, aby ťaženie proti Numídii, vďaka ktorému naberalo jeho meno váhu v meste na Tibere, nebolo až veľmi prirýchle. Išlo mu o to, aby, ako sa dnes hovorí, vytrieskal z tejto kampane všetko čo sa len dá.

Obrázok blogu

Po veľkých neúspechoch Rimanov v Numídii, bol na čelo légii postavený nový muž: Quintus Caecilius Metellus.

Zdroj: http://ga.wikipedia.org/wiki/%C3%8Domh%C3%A1:Quintus_Caecilius_Metellus_Pius.jpg


Bitka pri Muthule - Marius sa stáva hrdinom

Historici sa dodnes nevedia zhodnúť, kde vlastne začala Metellova kampaň, každopádne faktom zostáva, že začala a tentoraz to Rimania mysleli vážne. Dôkazom toho je aj fakt, že Metellovo meno, ako sme spomenuli, naberalo na dôležitosti, a to preto, lebo Jugurtha sa stával nepriateľom číslo jeden samotný Rím.

V roku 108 pred n. l. došlo k najväčšej bitke medzi Rímom a Numídiou pri Muthule (rieka v Numídii totožná buď s Wäd Mellag, alebo s riekou Ubus).Na rímskej strane bol hlavným veliteľov Quintus Caesillius Metellus pričom ako jeden z jeho nižších dôstojníkov (legatus - veliteľ légie) figuroval aj Gaius Marius. Na strane Numídie samozrejme velil Jugurtha a s nižšou hodnosťou Bomilcar.

Rimania prišli s 35 000 mužmi ťažkej pechoty, Numídia mala 20 000 mužov ľahkej pechoty a jazdy a 84 bojových slonov. V tomto momente je azda dôležité spomenuť, že Rimania už dávno presne vedeli, ako bojovať proti slonom - jednak im to vtĺkol do kolektívnej pamäti Hannibal, ale hlavne ešte z čias, keď Rím len dobýjal Itáliu - 3. Stor. pred n. l. počas odvážnej kampane kráľa Pyrha z Epeiru (začala v roku 281 pred n. l.), ktorý prišiel na pomoc gréckej kolónii Tarenth. Spôsob, ktorý si osvojili, bol brutálny, ale mal veľký efekt - jednak slonom odtínali choboty a tiež im pretínali šľachy na nohách. To tieto mohutné zvieratá dosť rozčúlilo a stávali sa neovládateľnými. Veľmi často sa následne v amoku vrhli do vlastných radov, aby zastepovali „svojim" na hlave.

V roku 108, tesne pred bitkou pri Muthule, sa Rimania nachádzali v numídijskom vnútrozemí a trpeli nedostatkom zásob, najmä vody. V tomto kúte sveta je to však dosť veľký problém a tak hoci Metellus a jeho vojaci neboli v sprievode jazdy, museli risknúť tridsaťkilomtrový pochod púšťou k najbližšej rieke - Muthul. Prirodzene, Jugurtha veľmi dobre vedel, že je to najbližší zdroj vody a na svojho nepriateľa nastražil pascu. Umiestnil Bomilcara s časťou pechoty a všetkými bojovými slonmi k rieke - pričom sa postaral, aby ich bolo dobre vidieť. Sám sa aj s najelitnejšími pešiakmi a jazdou skryl pozdĺž chodníka, ktorý viedol k rieke, do vysokej trávy, s úmyslom napadnúť nič netušiacich Rimanov, ktorí odpochodovali 30 km púšťou z boku. Metellus však nebol žiaden nováčik a pred svojou smädnou armádou poslal prieskumníkov. Tí mali pomerne veľké šťastie, pretože sa im podarilo zbadať Jugurthovo skryté vojsko a Metellus následne vytušil pascu. Zareagoval na to správne tým, že poslal časť armády pod velením Rufusa na breh rieky s úlohou bleskovo vybudovať tábor a zároveň Metellus samotný spolu s väčšinou armády zamieril priamo k skrytému Jugurthovi s úmyslom zahnať ho. Jugurtha však dokázal, že je výborný stratég a pochopil, že musí prejsť od čakania k akcii. Nariadil pechote, ktorá sa s ním skrývala v tráve, aby odrezala Rimanom ústupovú cestu k horám a zároveň sa sám na čele jazdy rozhodol okamžite zaútočiť na blížiaceho sa Metella. Elitná numídska jazda rozbila postavenie Rimanov do niekoľkých menších skupín a tie následne začala likvidovať. Rimania izolovaní v malých nesúrodých zoskupeniach boli v tomto momente odsúdení na boj o holé prežitie. Bomicar zatiaľ pri rieke pripravil bohatý program pre Rufusa a jeho „staviteľov", tým, že naňho vrhol všetky bojové slony a nakoniec všetko čo mal k dispozícii. Zabránil mu tým prísť Metellovi na pomoc. V tomto momente Numíďania a najmä elitná numídska jazda plne kontrolovala priebeh bitky a spôsobovala Rimanom ohromné straty.

Ako rímske dejiny neraz ukázali, práve v takýchto chvíľach sa do popredia dostávali vynikajúci jedinci, ktorých v republike bol vždy dostatok. V tomto momente naplno zažiarila hviezda Gaia Maria. Ten ihneď pochopil, že ak chcú rímski vojaci prežiť, musia sa opäť zoskupiť. Rýchlo zorganizoval všetkých vojakov okolo seba a začal sa prebíjať k najbližšej izolovanej skupine legionárov. Postupne v pomerne krátkom čase sa podarilo týmto spôsobom opäť spojiť väčšie množstvo vojakov a vytvoriť menší bojaschopný šík - o sile asi 2 000 mužov. Začal sa spolu s nimi prebíjať k svojmu veliteľovi na pomoc. Po tomto úspešnom manévri zaútočil Marius s týmto malým oddielom na numídsku pechotu, ktorá odrezala ústupovú cestu k horám. Tá prezieravo ustúpila a prenechala dôležité vyvýšené miesto Mariovi. Ten následne z tejto pozície zhodnotil vývoj bitky a vrhol sa opäť do bitky. Postupne pospájal ďalšie skupinky vojakov do väčšieho celku. Zároveň aj Rufusovi sa podarilo pri rieke udržať vývoj pod kontrolou. Jugurtha v tomto momente usúdil, že najlepším možným ďalším ťahom je ústup. Týmto dokázal, že bol naozaj skvelým a triezvym generálom, ktorý dokázal odlíšiť prijateľné riziko od púheho šialenstva. Ak by totiž v bitke pokračoval, najpravdepodobnejšie by ju zdrvujúco prehral. Týmto ústupom ale v podstate zachránil nerozhodný výsledok s mimoriadne alarmujúcou bilanciou pre Rimanov. Kým Jugurtha utrpel iba ľahké straty, Metellus a spol. čelili, naopak, veľmi vysokým stratám.

Obrázok blogu

Vojna s Jugurthom dala možnosť zaskvieť sa novým hrdinom Rímskej republiky. Jednoznačne najvýraznejším z nich bol Gaius Marius.

Zdroj: http://en.academic.ru/pictures/enwiki/77/Marius_Glyptothek_Munich_319.jpg

Numidský vládca krátko po Muthule časť jednotiek rozpustil a prešiel na tzv. partizánsku vojnu. Bol to výborný ťah, pretože celá vojenská kampaň sa tak premenila na bezhlavé pobehovanie Rimanov po Afrike a zdalo sa, že táto vojna nebude mať konca. Ako prvému došla trpezlivosť Metellovmu hrdinovi Gaiovi Mariovi. Odbehol si do Ríma na voľby, pričom kandidoval na miesto konzula - 107 pred n. l. Nebolo ťažké ich za takejto patovej situácie vyhrať. Marius vďaka politickému vplyvu získal najvyššie velenie vo vojne proti Jugurthovi. Uskutočnil reformu vojska pomenovanú po ňom, keď do armády verboval všetkých dobrovoľníkov, ktorí mali záujem (nielen rímskych občanov, ako tomu bolo dovtedy). S novými silami sa vrátil do Afriky odhodlaný zotrieť Jugurthovi úsmev z tváre, ktorý nepochybne po Muthule získal.

Ukončenie vojny s Jugurthom

Marius spočiatku zdarne pokračoval v Metellovom pláne a vyhral niekoľko bitiek, ale postupne pochopil, že klasickou vojnou Jugurthu jednoducho neporazí. Rimania vytvorili dve armády - Metellovu a Mariovu a tie sa pohli na numídske mestá. Táto akcia však nemala úspech, pretože Metellus utrpel neďaleko Zamy nepríjemnú porážku a Rimania sa preto stiahli.

Marius reagoval novou stratégiou: poslal menšie vojsko, na čele ktorého bol questor Sulla, aby zničilo Jugurthovo zásobovanie - útokom na Mauretániu a Baccha. Bacchus bol síce k Jugurthovi lojálny, ako len švagor mohol byť, ale všetko malo svoje hranice - v tomto prípade geografické. Rokoval s Rimanmi o prímerí, pričom sa zrodila dohoda o tom, že zradí Jugurthu a dostane za to naspäť časť územia, ktoré mu numídsky vládca zabral. Samozrejme, takúto lákavú ponuku nemohol kráľ Mauretánie odmietnuť už len preto, že Sulla za ním neprišiel sám, ale v sprievode niekoľko tisíc vojakov. Následne krátko na to sa im podarilo Jugurthu chytiť - na jeho smolu živého - a celú vojnu tak ukončiť ako víťazstvo mesta na Tibere.

Jugurtha bol trasportovaný do Ríma, kde ho hodili do väzenia Tullianum. Bolo to neslávne pochmúrne miesto. Marius prirodzene neváhal a prakticky okamžite po ukončení konfliktu začal s oslavou triumfu, pričom Jugurtha sa stal jeho súčasťou ako hlavný klenot. Spútaného ho viedli cez mesto a nakoniec mu strhli oblečenie a ako symbol pohany mu odrezali uši. Keď už nebol na osoh žiadnemu Rimanovi, hodili ho späť do väzenia, kde v roku 104 pred n. l. zomrel od hladu. Takýto krutý osud jednoznačne podčiarkuje, že Rimania so žiadnym nepriateľom nezaobchádzali v rukavičkách. Tento konflikt nielen ukázal naplno slabosť mladej republiky - vysoká korupcia, ale do popredia dostal hneď niekoľko jednotlivcov. Metellus samozrejme bol jeden z nich - senát mu na prekvapenie všetkých zúčastnených pripísal hlavné zásluhy za porážku Jugurthu a poctil ho titulom Numidicus. Marius si svoju popularitu zaistil najmä už spomínanou reformou a tiež okázalým triumfom, ktorý slávil v uliciach mesta. Následne bol šesť krát zvolený za tribúna ľudu.

Tretia osobnosť, ktorej meno sa dostalo na svetlo skorumpovaného rímskeho sveta, bol Sulla. Tento nenápadný veliteľ si urobil skvelé meno v armáde a bez okolkov si nechal vyhotoviť prsteň ako symbol jeho zásluh na porazení a dolapení Jugurthu - tento fakt mimoriadne šikovne použil v nasledujúcej občianskej vojne medzi ním a Mariom.

Obrázok blogu

Ďalším mužom, ktorý sa dostal do popredia vďaka účasti vo vojne proti Jugurthovi bol Lutius Cornélius Sulla.

Zdroj: http://www.livius.org/a/2/romans/sulla_mus_munchen1_s.JPG

Numídia sa dostala po týchto udalostiach pod kontrolu mesta na Tibere, aj keď isté záblesky nezávislosti stále trvali.

To už však je iný príbeh.

Pomocné zdroje: internet

Autor: Mgr. Pavol Minarčák, Poprad

Gramatická a pravopisná korektúra: PH2007

Pavol Minarčák

Pavol Minarčák

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vyštudovaný Klasický archeológ a Historik. Medzi moje záľuby patrí aj cestovanie. Cestujem vždy keď sa na to naskytne príležitosť, niekedy nečakaná, niekedy dlho plánovaná. Mojím snom je Egypt a Peru. Avšak asi na svete nie je žiadna krajina, ktorú by som nechcel navštíviť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu