reklama

Helenistický tiger – Arménia

Mojím cieľom v tomto článku je krátko priblížiť čitateľom helenistickú Arméniu. Pri zmienke o období helenizmu ( 323 pred n. l. – 30 pred n. l.) sa každému z nás z mysle okamžite vynoria vtedajšie veľmoci: ptolemaiovský Egypt, Seleukovská ríša, Macedónia. Tieto tri nástupnické krajiny hrali po zrútení Alexandrovej megaríše jednoznačne prím v historickom dianí vo východnom Stredomorí. Avšak popri nich občas významnejšie do dejín prehovorili aj menšie krajiny, v ktorých sa na čelo dostali mimoriadne schopní vládcovia. Jednou z nich bola aj Arménia, ktorá pod vládou Tigrana Veľkého zamotala hlavu oslabeným Seleukovcom a  upútala aj pozornosť Rimanov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Arméni patria medzi najstaršie národy na svete. Na tomto území sa kedysi rozprestierali mocné ríše ako napr. Urartu (9. stor. pred n. l. – zač. 6. stor. pred n. l.). Prvýkrát sú Arméni spomínaní gréckymi historikmi v polovici 6. stor. pred n. l. V tom čase sa dostali pod nadvládu mocnejúcej Perzie, ktorá sa z nenápadného a bezvýznamného štátu bleskovo vyšvihla medzi najsilnejšie ríše Staroveku a dokonca po tom, čo jej králi Kýros Veľký, Kambýšeš a Dáreios I. využili zmätky vládnuce medzi vtedajšími mocnosťami – Médiou (dobitá okolo roku 553 pred n. l.), Lýdiou (dobytá roku 546 pred n. l.), Babylóniou (obsadená roku 539 pred n. l.) a Egyptom (dobytý roku 525 pred n. l.) ovládli celé východné Stredomorie a Perzská veľríša sa stala najmocnejším štátom v dovtedajšej histórii ľudstva.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V tomto prípade plnila Arménia (pričlenená v poradí ako siedma satrapia) iba bezvýznamnú úlohu poslušnej provincie odvádzajúcej pravidelné dane do Perzepolidy. Avšak roku 334 pred n. l. mladý macedónsky kráľ Alexander III. (Veľký) vytiahol s vojskom cez Helespont a začal vojnu proti Perzii. Tá najprv tento konflikt považovala za bežnú pohraničnú zrážku a úloha riešiť ju pripadla zainteresovaným satrapom. Avšak čoskoro aj kráľ kráľov, veľkokráľ, kráľ všetkých štyroch strán Dáreios III. pochopil, že situáciu podcenil a hodlal Alexandrovo ťaženie ukončiť rázne a rýchlo. Vieme, že tento zámer mu nevyšiel a po troch ťažkých porážkach pri Graniku (334 pred n. l.), Isse (333 pred n. l.) a Gaugamelách (331 pred n. l.) Alexander Veľký následne Perziu dobyl a celé jej územie pričlenil pod svoju vládu, vrátane arménskej satrapie. V turbulentnom období po Alexandrovej smrti Arméniu „zdedila“ do svojej moci Seleukovská ríša.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Získanie nezávislosti

Seleukovci viedli neustále spory najmä s Ptolemaiovcami. Avšak dôvodom prečo vtedajší mocný vládca Seleukovskej ríše Antiochos III. Veľký stratil svoju provinciu Arméniu bol fakt, že sa práve nachádzal uprostred dramatického konfliktu s iným protivníkom - čoraz mocnejším Rímom. V období okolo roku 190 pred n. l., o ktorom hovoríme, táto vojna vyvrcholila rímskymi víťazstvami na vode aj na suchu (porážka seleukovskej flotily v bitkách pri Eurymedonte, pri Myonesse a nakoniec aj porážka na suchu, vo veľkej bitke pri Magnézii). Artašaš a Zareh, jeho správcovia arménskej provincie, túto situáciu obratne využili a vyhlásili sa za kráľov Arménie a toto povstanie nakoniec prerástlo v získanie úplnej nezávislosti od Antiochie (hlavného mesta Seleukovskej ríše). Antiochos nemohol pacifikovať vzpurných Arménov, pretože sa musel poriadne obracať, aby si udržal vlastnú moc. Artašaš I. (silnejší z tejto dvojice) tak bez problémov založil v Arménii vládnucu dynastiu Artašásovcov známu aj pod menom Artaxidovci (vláda tejto dynastie trvala do roku 52 n. l.). V roku 166 pred n. l. založil nové mesto Artašat (gr. - Artaxata). Miesto, kde bolo postavené, vraj bolo vybrané na radu Hannibala – najnebezpečnejšieho nepriateľa Ríma, čo bolo neskôr aj dôvodom, prečo Rimania nazívali túto metropolu „Arménske Kartágo“. Nové mesto rýchlo rástlo a čoskoro dosiahlo medzinárodný význam. Stalo sa dôležitým centrom obchodu a kultúry. Bolo tu postavené divadlo a niekoľko chrámov. Pár desaťročí po svojom založení dosiahlo počet obyvateľov 100 000. Artašaš I. dokonca presunul hlavné mesto z Jerevandašatu do Artašatu, čím jeho význam ešte umocnil. Z ďalších významných miest naberala na dôležitosti predovšetkým Domisa, ktorú založil Zareh približne v rovnakej dobe ako bol založený Artašat. Jej význam spočíval v tom, že bola umiestnená na starej karavánovej ceste, ktorá spájala rieku Halys s údolím Tigridu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V čase založenia nového hlavného mesta však seleukovský vládca Antiochos IV. Epifanés (175 – 164 pred n. l.) už zameral všetku svojú pozornosť na odbojných Arménov. Expedícia, ktorej osobne velil, mala opäť pričleniť Arméniu pod vládu v Antiochii. Artašaš I. skutočne utrpel vážnu porážku v roku 165 pred n. l., avšak ako to už býva, víťazné ťaženie musel Antiochos IV. nečakane ukončiť a vrátiť sa do svojho hlavného mesta, pretože dostal znepokojivé správy o situácii doma. Artašaš teda udržal moc vo svojich rukách až do smrti v roku 160 pred n. l.

Uskutočnil niekoľko významných reforiem, pričom najdôležitejšia bola asi reforma v oblasti súkromného vlastníctva pôdy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeho starší syn a dedič trónu podľa niektorých tvrdení trpel demenciou a raz na love spáchal samovraždu. Jeho mladší syn Artavazd sa údajne zriekol vlády v prospech niektorého z hodnostárov kráľovského dvora a sám sa utiahol do súkromia v meste Akilisene.

Mladé kráľovstvo však po tom, čo uhájilo svoju nezávislosť, začalo aj expandovať. Z tohto hľadiska sa ako najvhodnejšia javila tzv. Malá Arménia na západ od Veľkej Arménie (pôvodné územie štátu). Malá Arménia, ktorá oplývala množstvom menších národov, bola kolonizovaná arménskymi osadníkmi. Miestni vládcovia boli sprvoti „iba“ v aliancii s kráľmi z Artašatu, avšak postupne boli tieto územia armenizované a dostali sa pod priamu kontrolu Veľkej Arménie (aj keď s krátkou „prestávkou“, keď bolo toto územie ovládané Farnakom – kráľom Pontu). Podobným osudom prešla aj Arménia Sofené (pri Eufrate). Proti tejto expanzii Arménskeho kráľovstva nezmohli nič ani Seleukovci, ktorí sa v tom čase neustále brodili vo svojich vnútorných problémoch (výdatne podporovaných Ptolemaiovcami) a ani Pontus, ktorý si už skrížil zbrane s Rimanmi a teda jeho panovníci boli až príliš zaneprázdnení hájením vlastnej suverenity. Postupne sa teda vytvárali podmienky pre vrchol arménskej civilizácie v helenizme, keď sa na trón dostal Tigran II. (Tigranes) Veľký.

Tigranov nástup na arménsky trón však vôbec nebol hladkou záležitosťou. Predchádzal tomu totiž vzostup jedného z východných susedov – Parthskej ríše, ktorá porážala všetkých, čo jej stáli v ceste. Mithradates II. Veľký doviedol Parthov na konci 2. storočia pred n. l. až k arménskym hraniciam a rozhodne sa tam nehodlal zastaviť. Arménsky vládca Artavazd I. sa mu postavil na odpor a po tvrdošijnom boji celého národa bol nakoniec parthský kráľ nútený uzavrieť mier. Ako záruku využil v tej dobe bežnú prax – branie rukojemníkov z vládnucej vrstvy. Takto sa aj budúci najväčší panovník helenistickej Arménie, neskorší Tigran II., ktorého meno dnes patrí medzi najrozšírenejšie v krajine, dostal ako mladý chlapec na istý čas do zajatia (okolo roku 120 pred n. l.). Prepustený z neho bol až v roku 95 pred n. l. po tom, čo Parthom bolo odstúpené územie „Sedemdesiatich údoli“.

Zlatý vek Arménie

Arménia dosiahla svoj vrchol – mocenský, kultúrny aj politický – práve za vlády Tigrana II., známeho aj ako Tigran Veľký (95 – 55 pred n. l.). V tomto období v Malej Ázii existovali už len malé štáty. Vtedajšia veľmoc tejto oblasti - Pergamon - sa stala definitívne súčasťou Rímskej ríše v roku 129 pred n. l., keď bola vytvorená provnincia Asia Minor.

V roku 93 pred n. l. Tigran dobyl Sofené. O dva roky na to (91 pred n. l. ), zomrel silný kráľ Parthie Mitradates II. a Tigran nezaváhal ani na chvíľku. Bleskovo dobyl sporné územie „Sedemdesiatich údolí“ a pričlenil pod svoju moc aj ďalšie teritória: Adiabene, Atropatené, Gordiana, Osrene a Nisibis.

Medzitým sa situácia v Seleukovskej ríši rúcala ako domček z karát. Neustále súperenie kráľov s protikráľmi, do ktorého s obľubou zasahoval Alexandrijský dvor (Ptolemaiovci a Seleukovci boli totiž vďaka mnohým svadbám navzájom spríbuznení, čo dávalo istý nárok obom stranám na oba tróny). Výsledkom toho bola neustále neprehľadná situácia v oblasti.

Krátko na to, zdecimovaný a oslabený seleukovský štát „dostal“ po smrti Antiocha X. Euséba Filométora (95 - 83 pred n. l.) a detronizovaní Filipa I. Epifana Filadelfa (92 – 83 pred n. l. – bola mu ale ponechaná vláda v Kilikii) nového vládcu - v roku 83 pred n. l. - ambiciózneho Tigrana II. (seleukovskému štátu vládol v rokoch 83 – 69 pred n. l.)

Ruka v ruke s expanziou a rastom moci išiel aj obrovský kultúrny vzostup krajiny.

Staré kultúrne prvky siahajúce ešte do čias ríše Urartu spolu s gréckymi prvkami vytvorili úplne výnimočný odtieň helenistickej kultúry. Arménska literatúra, ktorá zaznamenala vzostup už za vlády Artašaša I., teraz dosiahla svoj vrchol. Za vlády Tigrana Veľkého sa Arménia stala najsilnejším a najrozvinutejším štátom v oblasti Malej Ázie s jednou z najhelenistickejších kultúr v tomto zemepisnom priestore.

Tigran II. založil nové hlavné mesto Tigranokert (okolo roku 75 pred n. l.). Následne Arménia dobyla aj zvyšky bývalého mocného Seleukovského kráľovstva.

Tento vývoj však smeroval k tomu, čoho sa Rimania vždy obávali – spojeniu dvoch silných kráľovstiev do jedného ešte mocnejšieho, a navyše pod mimoriadne schopným vládcom. Rimania sa vždy riadili zásadou Divide et Impera (Rozdeľuj a panuj) a spojenie Seleukovskej ríše a Arménie tomuto jednoznačne odporovalo. Rozhodli sa preto zasiahnuť a ovplyvňovať vývoj udalostí. V tomto smere rozhodne neboli sami – Ptolemaiovci videli príležitosť, ako si zo Seleukovskej ríše odtrhnuť či už nové územia, alebo aspoň stratené oblasti v predchádzajúcich vojnách. Výsledkom toho bola pokračujúca rozháraná a neprehľadná situácia na východe, ktorú nakoniec dostal pod svoju kontrolu až Tigran II. Veľký. Jeho úspechy na medzinárodnej scéne pokračovali ďalej. Vojenskou silou prinútil dokonca svojho bývalého väzniteľa, Parthiu, podpísať alianciu s Arméniou, na ktorej čele stál, samozrejme, on, čo viedlo k akémusi zjednoteniu síl na Blízkom východe a vytvoreniu významnej protiváhy Rimanom.

Za jeho vlády bola k Arménii pričlenená Sýria, Fenícia, Kilikia, Atropatene, časť územia dnešného Gruzínska a iné. Pod svoju kontrolu dostal dôležité obchodné cesty vedúce z východného Stredomoria ďalej na východ. Zmocnil sa bohatých a veľkých miest, čo prinieslo Arménii nevídaný profit a bohatstvo.

Fakt, že vládca niekdajšej provincie Seleukovcov sa teraz stal jej kráľom, svedčí o obrovskom pokroku, ktorý Arménia urobila od roku 189 pred n. l. Kým Seleukovci boli neustále s kýmsi vo vojne (najčastejšie, samozrejme, s Ptolemaiovcami, ale tiež na východe s Indickými kráľovstvami a nakoniec s Rímom) a tým sa oslabovali, arménski vládcovia trpezlivo a pomaly vybudovali z Malej Arménie veľmoc helenistickej epochy – môžeme pokojne povedať „tigra“ vtedajšej doby. Svoj najväčší územný rozsah dosiahla práve po roku 83 pred n. l., keď siahala od Stredozemného mora na západe až po Kaspické more na východe. Na juhu boli najkrajnejšími bodmi mesto Ptolemais – dnešné Akko v Izraeli (Seleukovci ho dobyli od Ptolemaiovcov) a na severe rieka Kura.

Rimania však rozhodne nemienili situáciu nechať len tak. O vládcovi v Seleukovskej ríši mali vlastné predstavy - Tigrana tam rozhodne nevideli radi - a určili za neho Antiocha III. Asiatica.

Tigran Veľký sa teda dostal do nemilosti Ríma a tento fakt umocnil ešte viac tým, že zasiahol aj do veľkého konfliktu, ktorý v tom čase prebiehal vo východnom stredomorí. Rimania tvrdo bojovali proti Mithradatovi VI. Veľkému, kráľovi Pontu v poradí už v tretej vojne. Mithradates sa po niekoľkých nezdaroch uchýlil do Arménie. Tigran mu poskytol útočisko a bezpečný úkryt, čo však Rimanov podnietilo k rozšíreniu vojny aj do týchto priestorov. Mithradates VI. Veľký mal rozhodne dôvod, prečo sa uchýlil do Arménie. Jeho dcéra bola totiž vydatá práve za Tigrana II. Veľkého. Ten prirodzene odmietol požiadavku Rimanov na vydatie pontského kráľa a tí na to v roku 69 pred n. l. pod velením konzula Lucia Licina Luculla vtrhli do Arménie a nakoniec porazili Tigrana pri jeho hlavnom meste Tigranokerte (6. Október). Lucullus určil za kráľa Sýrie Rímom preferovaného Antiocha XIII. Asiatica. Onedlho na to utrpel arménsky vládca ďalšiu porážku pri Artašate (gre. Artaxata) v septembri roku 68 pred n. l. a na prelome rokov 68/67 pred n. l. stratil tiež Nisibis. Krátko na to bol však úspešný rímsky generál odvolaný do Ríma a Tigran v spolupráci s Mithradatom VI. z Pontu začal reorganizovať svoje sily. Avšak do týchto príprav zasiahol Tigranov mladší syn menom tiež Tigran. Od parthského vládcu Frata III. dostal armádu a vzbúril sa proti otcovi. Tigran II. si vo svojej rodine poriadok síce urobil a syna porazil, ten však ušiel rovno do náručia nového rímskeho generála na východe, Pompeia. Ten sa následne prirútil s armádou do Arménia a jej najväčší vládca v roku 66 pred n. l. kapituloval. Pompeius však osvedčil aj diplomatické jednanie a ponechal mu vládu v Arménii, pričom „na výmenu“ si zobral Sýriu a ďalšie územia, ktoré kedysi Tigran II. dobyl (zostali mu len Sofené a Gordiana). Veľký arménsky kráľ bol uznaný ako „amicus et socius“ (priateľ a spojenec) rímskeho senátu a ľudu.

Onedlho Rimania v roku 63 pred n. l. prevalcovali aj Seleukovcov. Tigran II. Veľký zomrel v roku 55 pred n. l. a na tróne ho nahradil jeho syn Artavazd II.

Po smrti Tigrana II. Veľkého sa postupne v pomerne krátkom čase Arménia zmenšila späť na svoju „pôvodnú veľkosť“. Hlavné mesto sa opäť presunulo do Artašatu.

Po páde „Arménskeho Kartága“ a krátko na to po smrti svojho najväčšieho vládcu sa Arménia samotná dostáva pod priamy vplyv Ríma a končí tak jej slávna helenistická éra. Po dramatických udalostiach nakoniec padol do rúk mesta na Tibere aj ptolemaiovský Egypt, ktorý z helenistických štátov vzdoroval najdlhšie a práve 1. August roku 30 pred n. l., keď rímsky vojvodca Octavian vstúpil do Alexandrie, sa považuje za ukončenie helenistickej epochy.

Medzitým na východe opäť zosilnela ríša Parthov a Rím získal ďalšieho mocného nepriateľa. Arménsky štát mal aj naďalej kľúčovú geografickú pozíciu pre konečné ovládnutie a zabezpečenie Malej Ázie a ďalších regiónov ako Mezopotámia, kaukazská oblasť a pod. a tak si ich Rimania aj Parthovia, resp. neskôr Peržania snažili získať ako „spojenca“ – v podstate však išlo o snahu dvoch veľmocí dostať toto územie pod svoju priamu kontrolu a tak sa Arménia stala nárazníkovým štátom patriacim raz jednej a raz druhej strane. Tieto turbulentné časy prirodzene zle vplývali na jej rozvoj. To je však už iný príbeh.

Autor: Mgr. Pavol Minarčák

Gramatická korektúra: PH2007

Pomocné zdroje:

http://www.bvahan.com/ArmenianWay/AW/Nobility/Royal_Dynasties_Eng.html

http://www.armenian-history.com/Capitals/Artashat_History_eng.htm

http://www.livius.org/ti-tn/tigranes/tigranes_ii.html

http://www2.armenians.com/famous/Tigran/

obrázky – zdroj:

http://www.livius.org/a/1/greeks/coin_antiochus_iii_the_great.jpg - Antiochos III. Veľký

http://www.gandzasar.com/assets/armenian-crown/tetradrachma-of-tigran-ii-the-great.jpg - Tigran II. Veľký

http://heritage-key.com/files/vint/gp/Mithradates-VI-of-Pontos.jpg - Mithradates VI. Veľký

http://www.vroma.org/images/raia_images/pompey2.jpg - Pompeius

http://www.armenica.org/history/maps/20tigranes95-66.gif - Arménia za Tigrana II. Veľkého

Pavol Minarčák

Pavol Minarčák

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vyštudovaný Klasický archeológ a Historik. Medzi moje záľuby patrí aj cestovanie. Cestujem vždy keď sa na to naskytne príležitosť, niekedy nečakaná, niekedy dlho plánovaná. Mojím snom je Egypt a Peru. Avšak asi na svete nie je žiadna krajina, ktorú by som nechcel navštíviť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu